„Štóž chce so swjeći prolować, tón dyrbi so dać molować ...“, rěka w ludowym spěwje, kotryž je Jan Arnošt Smoler do swojeje zběrki „Pěsnički hornich a delnich Łužiskich Serbow“ zapřijał. Za jeho čas a tež do toho njebě samozrozumliwe, zo so ludźo na płatnje zwěčnić dadźa. Woni mějachu fotografowanje husto za wulke kuzło a so jeho bojachu. Dźensa mi linka z pěsnje hdys a hdys po hłowje chodźi, hdyž mam słužbnje něhdźe fotografować. Přetož dyrbju derje rozmyslować, kotry fokus a motiw sej wupytam. Wěm drje, zo směm čłowjeka fotografować, kotryž so w zjawnym rumje pohibuje. Wěm pak ja, hač je sej druhi, kotrehož připadnje digitalnje zwěčnju, toho wědomy? Tež priwatnje, na swójbnych swjedźenjach a w kruhu přećelow, wostaju swoje šmóratko – štó ma dźensniši dźeń hišće fotoaparat při sebi? – skerje w zaku a so nadźijam, zo so zaćišće hłuboko do mojeho pomjatka zaryja.