Jenož mało dopomina dźensa hišće na lěhwo w Narću, w kotrymž běchu nacionalsocialisća francoskich wojakow zajeli a kotrež běše po lěće 1945 přebytk za wuhnatych wójny. Nětko strach hrozy, zo so lacaretna baraka zwottorha. Na platformje change.org zběraja podpisma přećiwo tomu.
Narć (SN/MiR). Namołwu Němsko-francoskeho zjednoćenstwa za pedagogiske a kulturelne zhromadne dźěło (REVE) z 13. februara 2024 so na peticiji wobdźělić, je dotal nimale 1 200 ludźi podpisało, mjez nimi tež Serbja. Přichodny zaměr akcije je 1 500 podpismow docpěć. Předsyda REVE dr. Christian Raum ma ležownosć za njewšědnu europsku městnosć dopomnjeća we Łužicy. W swojej argumentaciji za digitalnu akciju wón připowědźene wottorhanje jasnje wotpokazuje. Porno tomu namołwja wón, ležownosć na městnosć měra a zetkawanja wutwarić.
Chmjelow (SN). Čestnohamtski stawiznar z Chmjelowa/Schmellwitz (Choćebuz) Frank Schreiber, je wčera Serbskemu institutej manuskript spisowaćelki Marjany Domaškojc z něhdźe 60 stronami přepodał. Při tym jedna so wo dźiwadłowu hru „Šwickojc pytaju źowku“. Wón je drohoćinku ze stron dalokeje swójby dóstał, dokelž bě jim znate, zo so wón ze serbskimi stawiznami zaběra. Marjana Domaškojc bě po Prěnjej swětowej wójnje kmótra syna swójby Thiemanojc, kotřiž maja hač do dźensnišeho zwisk k Schreiberecam.
Zawostajenstwo spisowaćelki Marjany Domaškojc (1872–1946) z Cazowa, kotrež chowa so w Serbskim kulturnym archiwje, je „jenož fragment“, zwěsći archiwarka dr. Annett Brězanec. A dale wona zwurazni: „Snadnuški kašćik wobjima horstku listow a literarne fragmenty. Wot dźiwadłoweje hry předležachu dotal jenož dwě rukopisnej stronje. Ćim wjetše je wjeselo, zo přepoda so nětko original dźiwadłoweje hry kaž tež list Domaškojc Minje Witkojc do archiwa.“
Prěni raz wozjewena bu hra „Šwickojc pytaju źowku“ w kulturnym časopisu „Łužica“ w lěće 1932. Jako kniha je w lěće 1936 wušła.
Malešecy (CRM/SN). Nalětni koncert muskeho chóra Delany z tudyšimi chowancami Witaj-pěstowarnje na zawčerawšej njedźeli njemóžeše so bohužel tak wotměć kaž planowany a w Serbskich Nowinach připowědźeny. Ale namaka so na zbožo wupuć a město pěstowarskich dźěći poskići Grafec trójka, su to mać Adela a dźowce Alma a Berta, nimale połhodźinski jara spodobny program z klawěrom a dwojimi huslemi, kiž dosć bohate připosłucharstwo z wjele respektom a dźakliwje přiwza. Je dźě swójba wosebje pod mjenom Trittmacher w cyłej Malešanskej wokolinje jako přewšo aktiwna znata.
Dóšła je zrudźaca powěsć, zo je Jurij Šołta-Nowowješćanski 89lětny zemrěł.
Wobstajnje je so Jurij Šołta za naš narod zasadźował. Hižo jako student slawistiki a pedagogiki w Lipsku bě wón městopředsyda Lipšćanskeje Sorabije. Na čole agilneje Nowowješćanskeje Domowinskeje skupiny skutkowaše dwaj lětdźesatkaj. Šěsć wólbnych periodow přisłušeše předsydstwu Kamjenskeje župy „Michał Hórnik“, pjeć lět bě čłon Zwjazkoweho předsydstwa Domowiny. Za zajimy swojich kolegow – serbskich wučerjow – zasadźowaše so 25 lět we wokrjesnym wjednistwje dźěłarniskeho zwjazka.
Tež w serbskim kulturnym žiwjenju so wón angažowaše. 25 lět je jako spěwar z chórom Lipa we Łužicy a susodnych krajach našu spěwnu kulturu šěrił. Pjeć lět běše předsyda tutoho spěwneho towarstwa a iniciěrowaše dostojne wopominanje 90. róčnicy załoženja chóra Lipa Serbska. Tehdom wudachu kasetu ze spěwami dźensnišeje Lipy kaž tež informaciske łopjeno a knižku wo chórje.
Mały Wjelkow (SN/bn). „Naš kraj – Unser Land“ rěka „performatiwna dźiwadłowa hra wo serbsko-němskim poměrje“, kotruž dohromady wosom lajskich hrajerkow a hrajerjow wčera w bywšej „serbskej jědźerni“ Małowjelkowskeje sotrownje prěni raz předstajichu. Scenarij běchu na zakładźe swójskich nazhonjenjow kaž tež złožujo so na woprašowanja a slědźenja na přikład Arnošta Muki a Cordule Ratajczakoweje sami spisali. Nastała je w běhu dweju lět inscenacija, wotbłyšćowaca aktualne podawki we Łužicy runje tak kaž historiske mězniki, kotrež „ambiwalentne zhladowanje Serbow na Němcow a nawopak kaž tež z toho rezultowace kompleksne prašenje za swójskej identitu do dźensnišeho wobwliwuja“. Publikum je aktiwnje do hry zapřijaty. Tak stachu so něhdźe 50 wopytowarjow mjez druhim z wobdźělnikami krawneje hosćiny markhrabje Gera; tezy „Serbja su indigeny lud“ mnozy njepřihłosowachu, prjedy hač so jednotliwy přihladowar wopraša, što tele wopřijeće scyła woznamjenja.
Budyšin (SN/bn). Pod nadpismom „Krajina wutroby – basnje wo Serbach“ staj Smolerjec kniharnja a čěske Towarstwo přećelow Serbow (SPL) wčera dwójnu knižnu prezentaciju w Budyšinje wuhotowałoj. Najprjedy předstaji Milan Hrabal něhdźe 50 zajimcam w kopatym połnym předawanišću swoju nowu zběrku poezije „Domluvená šifra“, wopřijimacu 40 mjez druhim Benediktej Dyrlichej, Hance Krawcec a Benej Budarjej wěnowanych basnjow. Na to čitaše Ondřej Šrámek wurězk ze swojeho přełožka libreta spěwohry „Wodźan“ Handrija Dučmana, wudateho runja Hrabalowej zběrce jako publikacija rjadu „Łužickosrbská poezije“.
Drježdźany (hw/SN). Pod hesłom „Euforiske kompleksy“ stej Sakska krajna a uniwersitna biblioteka SLUB a Serbski kulturny archiw wčera „rozmołwny koncert“ składnostnje 70. narodnin komponista Jura Mětška na žurli Klempera SLUB w sakskej stolicy wuhotowałoj. Něhdźe 50 zajimcow dožiwi komornu hudźbu Mětška, předstajenu wot cyłka ensemble unitedberlin. Mjez muzikaliskimi přinoškami moderěrowaše dr. Theresa Jacobsowa ze Serbskeho instituta rozmołwu z komponistom prof. dr. Jakobom Ullmannom a ze załoženskim čłonom ensemble unitedberlin Andreasom Bräutigamom wo nastaću a adekwatnym sposrědkowanju Mětškowych twórbow. Ze swójskimi słowami woni wo Mětškowych wšelakich dźěłowych kruhach mjez druhim w Lipsku a Weimaru, mjezyčłowjeskich wašnjach a jeho skutkowanju rozmyslowachu. Ullmann měni, „zo je Juro tehdyšu wotwěru hudźby k zynkej a zwukej w kompozicijach tak chutnje brał, zo je to kompletnje na swoju hudźbu přenjesł. Z tym běše jara zmužity.“ Charakteristiske za hudźbu Jura Mětška je „hłuboke zakorjenjenje w europskej hudźbnej tradiciji předewšěm zažneho 20.
2. meje 1964 zemrě w Drježdźanskej chorowni w 36. žiwjenskim lěće mjezynarodnje znata serbska koncertna pišćelerka Lubina Holanec-Rawpowa. Jeje row je na Budyskim Tuchorju, hdźež staj tež jeje mandźelski dr. Jan Rawp a jeje nan, wučer Arnošt Holan (1882–1948), pochowanaj.
Lubina Holanec narodźi so 23. meje 1927 w Budyšinku do Holanec wučerskeje swójby, wopyta gymnazij w Budyšinje, hdźež bu tež na pišćelach wuběrnje wukubłana. Lěto studowaše w Lipsku na Wysokej hudźbnej šuli, wot lěta 1948 do 1953 na Praskim konserwatoriju a w pišćelowej rjadowni Jiříja Remberga Akademije hudźbnych wuměłcow w čěskej stolicy. Hižo 1951 wudoby sej prěnje městno na wubědźowanju na mjenowanej akademiji. Dwě lěće wukmani so na pišćelach w Tomašowej cyrkwi w Lipsku a skutkowaše po tym wot lěta 1956, w Budyšinje bydlaca, jako koncertna organistka. Wuda so na wnuka Bjarnata Krawca, hudźbneho wědomostnika a komponista dr. Jana Rawpa (1928–2007). Z mandźelstwa wuńdźe syn Kito, kiž pak jako młodostny Łužicu wopušći a je w zapadnej Němskej w dźiwadłach skutkował.