Je hišće ćma, hdyž mój budźak klinka. Nimam poprawom lóšt stanyć, je zyma a moje łožo je ćopliše hač kóždy argument, kiž móhł mje k stawanju pohnuć. Dokelž pak zamołwitosć, so dorosćeny stać – chiba hižo dorosćeny być – nětko pola mje leži, stanu a so na puć do redakcije podam. Wuwzaćnje wozmu tón dźeń busowu liniju 710, kotraž je mje hižo w šulskim času do šule wozyła.
Při zastanišću stejo słyšu hižo zdaloka přichadźace dźěći so smjeć, wołać a wyskać. Je so druhi raz w tutej zymje sněžiło, ale prěni raz prawje. Zemja je běła, njebjo njepřewidne a połne sněženkow. Lědma su dźěći dóšli, ćisnu šulsku tobołu do róžka a prěnje sněhowe kulki lětaja prěki a podłu. Kulkowanje, wołanje a smjeće budźi we mni znate začuće, kotrež mje na mój šulski čas dopomina. Mjeńšiny pozdźišo dojědźe bus, a wšitcy so k durjam tłóča, zo bychu městno dóstali. Myslu sej: „Hišće wšitko kaž tehdy“. W busu wočakuje mje tłóčaca ćopłota. Njeličomne woršty drasty, kotruž sym so rano zwoblěkała, zo njebych wonka zmjerznyła, so spěšnje zaso slěkam.

