Awtorka Lana Bastašić powěda w swojej knize „Uhvati zeca“ (Dosahń zajaca) wo přećelstwje dweju holcow před pozadkom zańdźenosće Juhosłowjanskeje.
Nimo w němskej literaturje znatych awtorow, kaž Saše Stanišića, wěnuja so tež knihi, spisane w bkms (němska skrótšenka za bosnisko-chorwatsko-montenegrosko-serbisku rěč, prjedy serbochorwatšćina) temje adolescenca. W srjedźišću tak mjenowanych coming-of-age-powědkow steja młode wosoby a jich přechod do swěta dorosćenych. Čitarjam a čitarkam stawiznički pomhaja so ze swójskimi začućemi rozestajeć a je lěpje zrozumić, ale tež procesy reflektować, kotrež wjedu k přisłušnosći a připóznaću w jednej abo we wšelakorych towaršnosćach. Wusko zwjazane su wone z tradicijemi žanrow kubłanskeho romana (Bildungsroman), wuwiwanskeho (Entwicklungsroman) kaž tež swójbneho romana.
Njedźela, 15. awgusta 2021
Běše hižo popołdnju po štyrjoch, jako docpěch z awtom Starogard Gdański. W zwisku z kašubskej wustajeńcu Serbskeho muzeja so na njón dopomnich. Wonkownje wupadaše kaž kóžde druhe pólske město: rondele, žołte markěrowanje, pisane wabjenja a trochu hinak rjadowany wobchad. Běch mjeztym hižo dlěje hač wosom hodźin po puću był.
W tutej kolumnje powěda šěsć redakciji SN znatych mjezynarodnych awtorow, wotměnjacy so pod pseudonymom „prof. Wink“, jónu wob měsac wo swojich nazhonjenjach a dožiwjenjach we wobłuku zetkanja kulturow, identitow, rěčow a narodnych mjeńšin.
Prof. Wink je wotrostła w swójbje, w kotrejž dźěći wšitko jědźachu, štož bě mać zwariła. A zjěchu wšo hač do kónca, bjez toho zo bychu so hóršili. Ženje sej swoju jědź njewuzwolichu. Jeničke wuwzaće běchu narodniny (prof. Wink sej přeco praženeho honačika, homołu kukuricy a tołčene běrny z jušku přeješe a wišnjowy tykanc jako dessert). To jej přez lěta jara tyješe. Njeboješe so, hdyž jej něchtó něšto k jědźi poskićeše. Jědźeše samo jědźe, kotrež nochcyše jěsć – nastajenja dla (ćelećina!), dwělomneje čistoty dla abo dokelž so prosće grawaše. Přiwšěm je poskićene jědźe jědła.