Mały swjaty Měrćin

pjatk, 19. nowembera 2021
artikl hódnoćić
(0 )

„Měrćinje! Měrćinje!“, mać woła, „pój prošu k wobjedu!“ Měrćin pak nochce. „Och mama, mi so jěsć njecha. Wonka je tak rjenje!“ Cyłu nóc bě so dešćowało. Nětko pak słónco swěći a pisane lisćo pada. Měrćin hlada k njebju. Nadobo je słónco fuk. Wone chowa so za toł­stej mróčelu. „Škoda, da tola k wobjedu póńdu. Što drje je mama wariła?“, Měrćin mjelčo rozmysluje. Ale po puću so wón stróži. Na šćežce je wulka łuža. W njej sedźi Jan. „Što ty tam činiš, Jano?“ Jan a Měrćin staj přećelej. „Sym z tobu do słónca hladać chcył. Při tym sym so zakopnył a do łuže padnył. Sym cyle mokry. Doma nichtó njeje.“ „Čakaj“, praji Měrćin. Wón staji Janej swoju čapku na hłowu. Tež anorak so Měrćin sleče a da jón Janej. „Pój“, Měrćin Jana za ruku horje sćehnje, „pój, póńdźemoj k nam. Mama je hižo k wobjedu wo­łała.“ Jan a Měrćin smalitaj do kuchnje. Wot Jana kapa, tak zo zaso we łužičce steji. Mać pak dołho njerozmysluje. „Měrćinje, běž horje po drastu za Jana!“ Měrćin hižo po schodźe chwata. Kusk pozdźišo sedźa Měrćin, Jan a mama za blidom a jědźa słódnu bozankowu poliwku. Jan po sebi dele hlada. „Swoje cholowy a pulower sy mi dał. Sy traš mały swjaty Měrćin“, so wón směje.
wozjewjene w: Předźenak
Prošu přizjewće so, chceće-li komentar podać

Serbska debata

nowostki LND