Jan Wjenk z Wotrowa piše:
Wróćiwši so wot wurjadneho předstajenja „Nalěća“ – zaso jónu po lětach –, začuwam potrjebu, so sobuskutkowacym za wot Kocora a Zejlerja napisane a skomponowane předstajenje nanajwutrobnišo dźakować.
Moje začuća hladajo na zańdźene spomóžne časy, hdźež knježachu lubosć, horliwosć a spóznajomny poćah k naturje, narodnosći a nabožnosći, běchu wusahowace.
Njezwěrju so po dalšim přečitanju słowoskład do spěwa zwjazanych basnjow hódnoćić, ale je jenož z dźensnišim časom přirunować. Něhdy tež njebě wšo w porjadku, ale přirunuješ-li to z dźensnišej dobu, móže ći być druhdy zlě. Hlej tež tučasnje zawrěće Kamjenskeje porodneje stacije a před tym Worklečanskeje chorownje a wuskutki na porod dźěći, kotrež su tola naš přichod abo nic? Bjez tutych potomnikow smy zhubjeni, nic jenož serbstwo, ale tež nabožina.





