Tajki měr! „Čerwjenawka“, „Knjeni Móškowa“ abo „Jank a Hanka“. Te bajki derje znaju. Lehnu so na zawk a připosłucham. Njesměm sej jenož wusnyć!
Ow jej? Hač drje hódančko wuhódam? Njeje scyła lochko groćane štabiki z kužmota rozwjazać. To sydnu so radšo za kompjuter abo tablet. A hižo awta po wobrazowce jězdźa. Potom dyrbju pak hłójčku napinać. Domjace zwěrjata před wočomaj rejuja a dyrbju je zaso do praweho rynka stajić. Njelochki to nadawk.
Sedźu na stólčku a słucham na hudźbu. Ach, tak didgeridoo klinči?!
Bzzzz. Što to wokoło mojeju wušow lěta? Ach, to je trut. Rjenje, směm jón z programom na tableće po jstwě wodźić.
A na kóncu wołaja wšitcy „cheese“ a hladaja do kamery. Što na kóncu won přińdźe? Nó, hladajće na srjedźny wobraz horjeka!
Hej! Sym kekler! Ow, kak lóštne to je, na jewišću stać a dźiwadło hrać. Nichtó mje njespóznaje. Mam pomolowane mjezwočo. Sym kwětka? Sym hwězda? Sym kocor? Hódajće!
Kedźbu! Hnydom padaja kulki z blida na špundowanje. Spěšnje ruce wupřestrěć a powalenu tyzku zaso stajić. Jenož derje, zo su blida wulke a zo je na nich městna dosć za paslenje.