Tež dlěje hač sto lět po smjerći Jana Šadowica so ludźo w Hornjej Łužicy dale na chorwatskeho wojaka dopominaja. Mjez druhim nastachu wjacore powědki wo nim – a samo roman.
Tež hdyž wjelelětny garant za lokalny kolorit Budyskeho lětnjeho dźiwadła dr. Frank Stübner lětsa prěni raz sobu njeskutkuje, móže so přihladowar, wšojedne z kotreje kónčiny našeho regiona, tež tónraz wosobinsce narěčany čuć – wšelakore narěče Hornjeje Łužicy jewja so nětko w jewišćowym jednanju, a to cyle njekumštnje. Wšako twori w klasikarju musicaloweho žanra „My Fair Lady“ dialekt zakład lubosćinskeje stawizny mjez slědźerjom dialektow prof. Henryjom Higginsom a předawarku kwětkow Elizu Doolittle – tule wězo je to maćernorěčna Elisa Dulitsch z Hornjeho kraja. A hižo w prěnjej scenje wě Higgins Wjernarječana, Załomjana abo Hołbinjana na rěči derje spóznać – tež Chróšćan jemu cuzy njeje. Deformacija maćeršćiny pak jeho boli.
Wšu zwjazkowu zahrodnu přehladku (BUGA) w Braniborskej sej lětsa na jeničkim dnju wobhladać njeje prosće móžno. Wopytowar ma sej znajmjeńša dwaj dnjej za to zaplanować, wšako dyrbi so k cyłkownje pjeć wšelakim městnosćam podłu rěki Habole podać – do Brandenburga, do Premnitza, do Rathenowa, do Stöllna a do Havelberga. Na kóncu je kóžde wustajenišćo wosebite dožiwjenje, swědčace wo fantaziji kaž tež wo prócy a pilnosći zarjadowarjow.
Wosrjedź města zapołožena je zahrodna přehladka w Brandenburgu. Wot wulkeho parkowanišća přińdźeš po zdźěla nowych mostach k přistawej, wokoło kotrehož je přehladka natwarjena. We wulkim parku su cyłkownje 33 temowych zahrodow připrawili. Wustajenišća w formje stilizowanych łódźow w něhdyšej łódźnicy wěnuja so z wjele fantaziju wšelakim temam. Tam na přikład zhoniš, kak dekoratiwne móže stare drjewo w zahrodce skutkować, je-li wotpowědnje wobdźěłane, abo kak fantazijepołnje hodźa so betonowe elementy zasadźić.
Na wulkim blidźe rozpołožene leža wšelake materialije, tež wobrazy serbskeho molerja Jana Buka. Cyła dźěłowa rumnosć z kamorami, natykanymi z kašćikami, z plakatami na sćěnje a z wulkim regalom – dźělčka wobrazoweho archiwa – wuprudźa wěstu hektisku atmosferu. Jenož wobraz delnjoserbskeho prócowarja Mata Kosyka na jednej sćěnje wisajo spožča ći wokomik wodychnjenja a dopomnjeća. „Haj na njón rady hladam. Česću sej skutkowanje Mata Kosyka na dobro delnjoserbskeje literatury. Wón je mi takrjec z přikładom“, praji 53lětna kuratorka Choćebuskeho Serbskeho muzeja Christina Kliemowa. W swojej dźěłowej stwě přihotuje wona runje přehladku wo tworjenju molerja Jana Buka. „Naš muzej je tele wobrazy pola njeho w Njebjelčicach z pomocu Domowiny nakupił a někotre sej wupožčił. Chcemy Jana Buka a jeho wuměłske skutkowanje paralelnje k wustajeńcy ,Satkula‘ Karla Vouka stajić a jeho tak počesćić.“
Hižo někotre lěta wuchadźa almanach „Podstupimske pśinoski k Sorabistice“, kotryž wudawataj dr. Madlena Norbergowa a prof. dr. Peter Kosta. Delnjoserbowka z Choćebuza je zdobom čestnohamtska hłowna redaktorka. Alfons Wićaz je so z njej rozmołwjał.
Waš almanach njeje serbskej zjawnosći w Hornjej Łužicy hišće tak znaty. Hdy bu wón prěni króć wudaty?
M. Norbergowa: Smój jón z prof. dr. Peterom Kostu załožiłoj, jako smój zdobom załožiłoj na Podstupimskej uniwersiće dalokostudij delnjoserbšćiny. To bě 1989. Pozdźišo so rozsudźichmoj, něšto trajneho we wobłuku uniwersity wuwiwać. Podstupimska bě wšak w Braniborskej jenička sorabistiku podpěrowaca uniwersita. Tak nasta tež ideja, wědomostnu seriju załožić. Pomjenowachmoj ju „Podstupimske pśinoski k Sorabistice“ a chcychmoj na to pokazać, zo so tuta uniwersita wo sorabistiku stara. Dalokostudij drje wjace njeje, ale naša serija dale wobsteji. Uniwersita a jeje nakładnistwo ju jara podpěrujetej.
Mysle ke knize serbskeho wandrowskeho
Něhdźe před měsacomaj wuńdźe w nakładnistwje Bastei Lübbe kniha Franca Čornaka. Awtobiografisce wopisuje młody Serb z Chrósćic swoje dožiwjenja jako wandrowski na 221 stronach pod titulom „Franz im Glück – Meine Wanderjahre auf der Walz“. Stawizna to pachoła, kiž sej tři lěta swět wotkrywa, při čimž rjemjeslnisce a čłowjesce zrawi a žiwjensku změnu dožiwja.
Něchtóžkuli so snano praša, čehodla njeje kniha w serbskej rěči wušła. Wona nasta na nastork němskeho žurnalista Rainera Schäfera, kiž je zdobom koawtor. Wón njeje so jenož do stawizny wandrowstwa, ale tež do wašnja serbskeho, katolskeho młodźenca z wuchodneje Němskeje zalubował. Wšako so tele aspekty na wšelakich městnach zas a zaso zapletuja.
„Dźensa so dźakowano składowanskim medijam telko wobrazow zhotowja kaž ženje do toho“, piše Jürgen Maćij w zawodnych myslach k wudaću „ Wćipni być – Neugier“. Zjawnosći spřistupnja Ludowe nakładnistwo Domowina zběrku jako „fotografiske wotkryća“. Wudawar je Jürgen Maćij, kiž bě lěta 2014 projekt „Naša Łužica“ w horšći měł.
Dźensa so telko fotow zhotowja kaž hišće nihdy. Z pódlanskim wuskutkom to kaž přeco, hdyž stanje so něšto masowy zjaw. Moda je – kak dołho, je prašenje – sebjefotografowanje z mobilnym telefonom, tak mjenowane selfieje. Nichtó njetrjeba so tuž za tym prašeć, kak z kwalitu wonych fotow wupada. Njech je to zabawa, kotraž so ludźom, wosebje młodym, lubi.
Štož běše něhdy swójbny album – tak zdobom tež swójbna chronika –, njemało wažny za identitu swójbow, chronika nic njewažna za wjesnu abo regionalnu (tež serbsku) identitu, je so – bohudźak abo bohužel – modernizowało. Instagram je uniwersalny swójbny album přitomnosće. Wšědnje so 70 milionow fotow w Community Instagram do syće dawa. Tež tu so šarm, stil a čwak ekshibicionizma spodźiwnje měšeja.
Wliwapołne skupiny, koncerny abo jednotliwi předewzaćeljo přesadźeja swoje partikularne zajimy a wosłabjeja zjawne derjeměće. Tohodla dyrbi so demokratija dale wuwiwać. Filozof demokratije Alexis de Tocqueville warnowaše hižo w 19. lětstotku před „tyranstwom wjetšiny“. Demokratija drje žada sej runoprawosć, ale logisce je „wěrnosć stajnje na boku sylnišeje wjetšiny“. Po Tocquevilleu wjedźe to do „wotročstwa a tulenja“ před wjetšinu, štož swobodu a dostojnosć čłowjeka podusy. Na to so samo Zwjazkowe wustawowe sudnistwo poćahuje, žadajo sej sylnišu participatiwnu resp. bazowu demokratiju. Dokelž staj čłowjek a towaršnosć stajnje njedokonjanej a zmylnej, njesmě so wjetšinje dowolić, wo naležnosćach a prawach mjeńšiny rozsudźeć. Z teje přičiny słuša wjetše samopostajowanje małych ludow k principam, kotrež ma statny paternalizm abo tež móc wjetšiny zwuzdźić.
Mićo Cvijetić na 37. swjedźenju serbskeje poezije
Beno Budar
Dźens so w Lwowje pochowa
našej´ rěče lubowar,
ju pěstowa a dale da
studentam Ukrainy
naš profesor Motornyj.
Za nas je to zrudoba,
zo tajki pilny prócowar
zakónči skutk žiwjenski.
Njech dale jeho šulerjo
su naši serbscy přećeljo …
(8. junija 2015)