Wułołanje Němskeho reicha a proklamacija pruskeho krala Wylema I. na kejžora noweho stata we Versaillesu 18. wulkeho róžka 1871 bě wuznamny historiski podawk a zdobom jara problematiski. Sprěnja wotmě so na teritoriju cuzeho kraja a nic na zemi noweho stata, kaž by to prawje było. Versailleski wulki hród bě wot lěta 1682 načasna rezidenca francoskich kralow a tak symbol identity francoskeho stata. We Wulkej francoskej byrgarskej rewoluciji 1789 bu 9. julija na hrodźe Versaillesa nowe rewolucionarne knježerstwo wuwołane. A před 150 lětami zrodźi so tam njepřećelski stat. Francoska wjećeše so po poražce Němskeje w Prěnjej swětowej wójnje, zo bu Měrowa konferenca Němskeje dla 18. januara 1919 we Versaillesu zahajena. 28. julija 1919 napołožichu Němskej w měrowym zrěčenju, kotremuž z prawom „Versailleski diktat“ rěkachu, ćežke winowatosće a reperacije. Posaarska bu Francoskej podrjadowana a jeje wuhlowe podkopki, a pokłady mineralijow dósta francoski stat.
Lipsk (SN/bn). „Słowjanstwo – eksistuje wone hišće? Post-panslawizm, slawicita, słowjanska mysl a antislawizm w 20. a 21. lětstotku“, tak rěkaše hesło zarjadowanja, z kotrymž staj Leibnitzowy institut za stawizny a kulturu wuchodneje Europy (GWZO) a Uniwersita Lipsk zhromadny cyklus čitanjow aktualneho semestra wčera zakónčiłoj. Něhdźe połsta zajimcow je přednošk we wirtuelnej słucharni sćěhowało.
Wšitko započa so z pisanskej mašinu, kotruž dósta Lutz Spieler 1973 k młodźinskej swjećbje darjenu. Jeho wowka Spielera tehdy prošeše, zo by žiwjenske dopomnjenki swojeho dźěda, fotografa a wobsedźerja ćišćernje Emila Römmlera, z překlepkami napisał. Tak móhli je w kruhu swójbnych rozdźělić. Dokelž je so Lutz Spieler, kiž dźensa jako twarski inženjer w Budyskim měšćanskim zarjadnistwje skutkuje, hižo wot časa młodźiny za stawizny a rodopis zajimował, wón nadawk rady přewza.
Lutz Spieler je jedyn z mnohich potomnikow Emila Römmlera, kiž měješe dohromady dźewjeć dźěći – šěsć dźowkow a třoch synow. „Sym potomnik najmłódšeje dźowki Johanny, kotraž bě potajkim moja prawowka“, praji Lutz Spieler. Emil Römmler, kiž dožiwi typisku karjeru załožićelskeje doby, bě tuž jeho prapradźěd.
Runočasnje z hornjoserbskej Protyku wuńdźe loni kónc septembra delnjoserbska „sotra“ Pratyja. Na 160 stronach su přinoški 35 awtorow rozdźělneje staroby, k tomu přińdźe 16 stron z nawěškami. W srjedźišću tematiki steji tónkróć wjes Běła Góra. Wo sydlišću mjez Bórkowami a Tšupcom zhoni čitar tójšto stawizniskeho, ale ze słowom a wjele fotami tež wo dźensnišim žiwjenju, wo pěstowanju serbskich nałožkow. We wsy bydlaca rozhłosownica Marion Stenselowa pisa, zo běchu nacije 1937 Běłu Góru na Geroburg přeněmčili (Serb hnydom na markhrabju Gera mysli, kiž bě serbskich wjednikow morił). Gmejnscy radźićeljo pak su sej nazymu 1945 hnydom zaso staroserbske mjeno wudobyli.
Lětuša zymska akademija běše za hłowneho zarjadowarja dr. Thomasa Arnolda poradźena digitalna premjera tradicionalneho stawiznisko-teologiskeho zeńdźenja. Wirtuelnu komponentu chce klětu znowa zapřijeć.
Drježdźany/Smochćicy (SN/bn). „Swědčenje w času – Dynamika křesćanskeho w Drježdźansko-Mišnjanskim biskopstwje“ bě hesło lětušeje zymskeje akademije, wuhotowaneje wot tudyšeje diecezy a Smochčanskeho kubłanišća swj. Bena. Aktualnych wobstejnosćow dla su so organizatorojo rozsudźili, zarjadowanje ryzy digitalnje zwoprawdźić. „Mějachmy alternatiwje, pak je dospołnje wotprajić pak wirtuelny format wuspytać. A směm rjec, zo smy z wuslědkom přewšo spokojom. Kóždy přinošk je přerěznje 90 wužiwarjow sćěhowało“, wjelelětny zamołwity z Drježdźanskeje katolskeje akademije dr. Thomas Arnold zjima.
Kulturne zarjadowanja hodźa so tele dny skoro jeničce online dožiwić. Wojerowska Kulturna fabrika je tuž akciju zahajiła, z kotrejž filmy a koncerty digitalnje spřistupnja.
Wojerecy (AK/SN). Kulturna fabrika (Kufa) we Wojerecach reaguje „na dale trajace wobmjezowanja w zwisku z koronapandemiju“. Kaž jednaćel towarstwa Uwe Proksch podšmórny, chcedźa „małe signale optimizma wusyłać a zajimowanej zjawnosći prawidłownje přinoški na našim Youtube-kanalu spřistupnjeć“.
Poprawom chcyše so Stefanie Wjenkec z archeologowku stać. Stare kultury ju fascinuja. Rady sej wo nich dokumentacije wobhladuje a k tomu čita knihi. Tak jara bě ju maćizna wabiła, zo je so po Worklečanskej srjedźnej šuli rozsudźiła na Kamjenskim powołanskošulskim centrumje maturu złožić, zo móhła archeologiju studować. W tamnišim Muzeju zapadneje Łužicy dźěłaše jako praktikantka a w prózdninach. W jeho slědźerskim magacinje Sammelsurium je stare črjopy hromadźe lěpiła a jónu bě samo sobu na wurywanju.
Za čas abitury pak započa Hórčanka dwělować – kak móhło to pozdźišo z archeologiskimi sonami fungować. „Prajach sej tuž, zo njeby špatne było najprjedy porjadne wukubłanje w zaku měć. A dokelž rady čitam, dach so na knihikupču wukubłać“, dźensa 30lětna powěda. Njebě cyle lochko městno namakać, skónčnje pak poradźi so jej to w Lipsku, „rjanym měsće a nic tak daloko wot Łužicy preč“. Inkluziwnje wukubłanja dohromady dźewjeć lět je wona w tamnišej dwórnišćowej kniharni dźěłała.